O těle jako znaku, kreslení nůžkami a době plastové
Rozhovor s Dorotou Sadovskou
Kdy jsi vlastně začala dělat performance? A co bylo dřív: malování obrazů, nebo akce?
Maľbu u mňa s viacročným náskokom predstihla performancia. V roku 1992 som zrealizovala Martýrium alebo Žltý valec. Z pásov kartónu som zostrojila žlté pohybovadlo, vo vnútri plné dlhých borovicových ostňov, vliezla som dovnútra a spustila sa z kopca. Pohľad s postavou vo vnútri valca s ostňami pripomína obraz svätého Sebastiána, ktorý som namaľovala až o päť rokov neskôr. V čase prvej performancie som žila s pevným vedomím, že byť maliarkou je tou najbiednejšou profesnou voľbou rezervovanou iba neschopným. Zmysel maľby a špecifickú slobodu, ktorú prináša, som začala chápať až neskôr. Obraz nemusí a nemá byť nezrozumiteľnou dekoráciou nad gauč. Dokáže, ba má aj povinnosť prinášať nové otázky a pohľady. Chytila som sa toho doslovne a dôsledne. Prvým známejším obrazom je olejomaľba Otázka z roku 1995 s postavami z nadhľadu.
Tvé obrazy zachycující postavy z nadhledu, nebo přímo seshora jsou známé. Jeden takový zdobil při návštěvě papeže Františka na Slovensku v roce 2021 i venkovní liturgické pódium v Šaštíně. Jak jsi k těm záběrům z „nadhledu“ došla?
Túto perspektívu som objavila, keď som začala pracovať s reálnym modelom. Skúšala som, ako sa dá na telo nanovo pozerať. Zistila som, že v ostrej perspektívnej skratke sa obvyklý pohľad mení, prináša odlišný uhol na realitu. A telo sa stáva viac znakom. Narastajúcim vplyvom technológií sa dnes naozaj pozeráme ináč na veci a ľudí naokolo. Zmenou perspektívy v obraze sa posúva aj smer celej maľby. Vrch a spodok maľby nie je jednoznačný ako pri klasickom znázornení postavy. Čítanie hore a dolu sa preklopí na pred a za maľbou. Následným umiestnením obrazu na strop sa postava zobrazená v perspektíve od hlavy stáva akýmsi ,,zrkadlením“ diváka pod ňou. Podobne ak je postava znázornená od nôh na podlahe, zrkadlí diváka odspodu. Ich spojenie do jedného priestoru je mojou už vyše tridsaťročnou, ale ešte nezrealizovanou myšlienkou pre fiktívny sakrálny priestor.
Pri zobrazovaní svätých používam tento pohľad s odlišnou gravitáciou od tej pozemskej. Veď svätosť znamená ukotviť sa v Bohu, mať ho svojím stredom.
A jak to bylo se zadáním pro papežské pódium?
Dostala som zadanie zobraziť samostatnú postavu svätého Jozefa. Oslovili ma architekti manželia Bogárovci, ktorí poznali moje práce so svätými. V dobe návštevy pápeža na Slovensku prebiehal rok svätého Jozefa a Svätý Otec František vydal apoštolský list Patris corde. Dnes sa často kritizuje mužská toxicita a agresívny mačizmus. Vo svätom Jozefovi nachádzame úžasný príklad mužskej pozitivity. Nedomýšľa zlé a uverí v dobro aj tam, kde by ho iní nehľadali – vo svojich konkrétnych životných situáciach, v každodennosti. Jeho hlavný atribút – ľalia – odkazuje nielen na telesnú stránku čnosti čistoty, ale ešte viac na čistotu jeho úmyslov. Čistota nie je jednorázová emócia, jej sila sa prejavuje vo všednosti, konkrétnymi činmi. Som rada, že moje znázornenie prinútilo niektorých zamyslieť sa nanovo nad postavou svätého Jozefa, čo pre nás dnes znamená. Nie je len vzdialeným historickým deduškom v hnedom odeve s tesárskym náradím. Je to skutočný muž s pevným vnútorným postojom vernosti.
Vraťme se k performancím. Tu s názvem Doba plastová neustále rozvíjíš… Pověz mi o ní něco blíž, prosím.
Plasty sú s nami po celý život. Prvý dotyk pocíti novorodenec cez gumové rukavice a na konci života mŕtvy korpus zabalia do igelitového vreca. Mikroténové vrecko je výstižným znakom nášho spôsobu života a rozmýšľania. Oddeľujeme jedno od druhého kvôli prehľadu, pre poriadok, maximalizáciu efektivity, s rastúcou potrebou kontroly a moci. To, čo vzniklo ako výhoda, sa časom mení na prekliatie. Strácame schopnosť vidieť celky, vzťahy a súvislosti medzi rozličným. Nejde tu len o materiálne veci. Akoby sme každodenné medziľudské prepojenia hádzali na plnoautomatizovanú triediacu linku: starí od mladých, ženy od mužov, robotníci od inteligencie, chorí od zdravých, bohatí od chudákov, múdri od hlúpych, pekní od škaredých, úspešní od lúzerov, šťastní od toxických…, aby sa všetko vďaka deleniu a hromadeniu stávalo potenciálne využiteľnou surovinou. To prináša so sebou aj stratu istého druhu slobody, spontánnosti, prirodzenosti a tvorivosti. Preto je zdravé prekonať obavu, že mrkva zašpiní petržlen, a zároveň pripustiť, že nepotrebujeme na každý druh osobitné vrecko.
Napriek všadeprítomnosti sú presvitné plastové obaly pre nás často mentálne neviditeľné. Kúpili sme si predsa to, čo je v ich vnútri. Plastový výlisok zostáva pamäťou toho, čo bolo v ňom. Či už ide o detskú hračku, potreby do kuchyne, kancelárie, kozmetiku, alebo drobnú elektroniku, plastový obal ochraňuje a povyšuje – až sakralizuje? – vybraný výrobok. Rovnako ho ale aj znehybňuje, zabraňuje ohmataniu, redukuje zvuk, úplne znemožňuje cítiť vôňu a chuť. Teda všetky naše zmysly radikálne posúva k vizuálnemu na úkor ostatných zmyslov.
Kdy tě ty plastové obaly začaly zajímat?
Vyše desať rokov som si zbierala bezfarebný priesvitný igelitový odpad a v roku 2017 som z nich pripravila prvú výstavu. Jej súčasťou sa postupne stávali Sadoboty – plastové robotické objekty ovládané cez mobily návštevníkov. Od roku 2018 som do toho vstúpila aj vlastným telom cez performance. Performancií bolo viacero, na festivale OFF 2018, počas festivalu Biela noc na Hlavnom námestí v Bratislave a v košickom mestskom parku 2019 alebo vďaka pražskej galérie Altán Klamovka minulý rok na nezávislom artfaire Supermarket v Štokholme. Črtá sa aj spolupráca s rakúskym festivalom Ars Electronica a možno aj niekde inde. Uvidíme nakoľko budem mať na pokračovanie aj ja ešte chuť.
Do svých performance jsi jednou zapojila i rodinu. Jak k tomu došlo?
Performancia Rodinný portrét vznikla tesne pred obdobím kovidovej pandémie 2020. Účinkujem na nej s manželom a našimi dvoma deťmi. Bola súčasťou výstavy 12+, kde som z prostredia slovenských umelcov maliarsky zobrazila dvanásť manželských dvojíc stojacich oproti sebe v odvrátenom profile. Ide o unikajúce portréty na hranici rozpoznateľnosti portrétovaných. Obdobný uhol pohľadu je použitý aj pri Rodinnom portréte. Členovia rodiny nie sú uzavretí do pohľadov na seba samých, ale pozývajú aj divákov pokračovať pohľadom smerom ďalej a dopredu, k tajomstvu za obrazovým plátnom.
Jedna performance vznikla i během pandemie…
V pandemickej performancii Pred obrazom, za obrazom (2021) sa v čase reprodukovaných obrazov rozohráva prepojenie ľudského tela s reálnym maliarskym plátnom. Samota a biele ticho pred začiatkom maľby. Bolo to v čase, keď sme boli odkázaní na oddelené a zredukované stretnutia cez techniku. Nedalo sa ísť do galérie, do kostolov, byť vedľa seba. Performancia sa pýta na potrebu skutočného dotyku, zažiť materiál, mierku obrazu k nášmu telu, o ktoré nás ochudobňuje farebné blikajúce svetlo obrazov z monitorov. Podobnú myšlienku rozvíjam ďalej v novšom obrazovom cykle Chronos&Kairos, kde sa na namaľovanom portréte pred nami človek ukrýva osvetlený vlastným mobilom.
Jak se zpětně díváš na zkušenost covidu? Odnesla sis z ní něco pro své umění?
Bol to dar, ako všetko v mojom živote. Som maliarka, výtvarníčka, a preto najšťastnejšia sama v ateliéri. Nezabudnem na začiatok lockdownu, odnášam si z toho paradoxne aj zážitok sily umenia pre komunitu. A to vďaka jednej dočasnej inštalácii v sakrálnom priestore. Koncom roku 2019, nič netušiac, sme so saleziánom a architektom Michalom Žákom pripravovali do bratislavského kostola na Trnávke pôstne plátno. Mimochodom, spoznali sme sa začiatkom roku 2019 v kaviarni po tvojej prednáške v Bratislave. Prvotné nápady postupne z rozličných príčin zlyhávali. Až som mu raz navrhla, že do tak rôznorodého priestoru stačí na pôstne stíšenie priniesť základnú bielu, ktorá prekryje celé presbytérium vrátane ilustratívneho triptychu na tému Dona Bosca.
Intervenciu sme nazvali Byť blízko. Projekt bol particípatívny. Cez farské oznamy sa farníci dozvedeli, že môžu priniesť zo svojich domácností použitý, prebytočný biely textil. V banánových krabiciach sa v oratku hromadili plachty, obrusy, košele, tielka, sukne, rukavice, punčochy, šatky, kabelky, šiltovky, kabáty, nohavice… najrozličnejších veľkostí a materiálov v odtieňoch bielej. S veľmi obetavými a príjemnými farníčkami sme počas niekoľkých večerov textílie zošili do troch samostatných pásov. Dokopy 9 × 9 metrov veľké pôstne plátno vyplnilo presbytérium od vrchu po spodok a zo strany na stranu. Po jeho uvedení na Popolcovú stredu 26. 2. 2020 sa o pár dní začal prvý lockdown. Nebolo možné prísť do kostolov. Sedeli sme doma pred monitormi a v kostole namiesto nás viseli vedľa seba naše šaty s odtlačkami našich tiel. Odrazu názov Byť blízko a celý zámer dostal nový význam. Veď iba pár mesiacov predtým nikto z nás netušil, že niečo také ako celoštátna karanténa vôbec existuje. Pôstne plátno v kostole svätého Jána Bosca sa tak nezamýšľane stalo jedinečným záznamom a znakom kovidového času. Naše tváre sme povinne schovávali pod rúškami, pôstne plátno ako veľké chrámové rúško prekrývalo jeho hlavnú, tvárovú časť – presbytérium.
Moc se mi líbí tvé kresbostřihy a zraněná plátna. A nyní děláš i vystřihované objekty?
Jak to přišlo, že jsi začala „kreslit“ nůžkami?
Z náhody. Na začiatku som chcela iba preniesť kresbu na malý obrázok, preto som si vystrihla na mieru zväčšenú papierovú kópiu. No nemohla som nevidieť, ako je aj ona sama krásna. Z papierových čiernobielych kópií vznikla v roku 2010 inštalácia Open Mind. Neskôr prerástla do priestorových fotografických inštalácií, naposledy s biblickou témou Zuzana a starci. Od roku 2015 aktívne pracujem s rubovou, nepotlačenou stranou vystrihnutého papiera, to je cyklus Kresbostrihy. Postupne, ako vychádzala postava z pozadia, presunula som sa od papiera k maliarskemu plátnu. Kresba býva vytváraná pridaním na podklad – stopou ceruzky, uhlíka, farby a pod. Ale kresba na Zranených plátnach vzniká naopak – je ubúdaním podkladu, jeho absenciou po zozrezaní plátna. Ranami preniká tieň alebo svetlo. Aj naše rany bývajú zdrojom nielen bolestí. Otvárajú nás pre prijatie darov, v náboženskom jazyku milostí.
Rozhovor připravujeme do čísla Salve, které je věnované postavení žen v církvi, v křesťanství a s tím spojeným některým současným debatám. V tomto kontextu, odhaduju, by ses nechtěla nechat zařadit do nějakého šuplíku „ženské umění“ nebo „křesťanská feministka“ …
No tam ma už proti mojej vôli zaradili dávnejšie. V publikácii Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia z roku 1999 moja fotografia Korporality, 1997 dokonca ilustruje heslo Feministické umenie. Konštatuje sa tam, že „výtvarníčky mladšej generácie sa s pojmom feminizmus zväčša odmietajú stotožniť, ale v súvislosti s ich poslednými výstavnými aktivitami sa jednoducho nedajú nespomenúť“. Nebola som vtedy spokojná a cítila som sa bezmocne voči redukovaniu významu práce s telom, telesnosťou a podsúvaniu zjednodušených konštruktov. Odvtedy pribudlo mnoho mladších výtvarníčok, ktoré dostatočne pokrývajú, ba oveľa prevyšujú dopyt po tzv. ženskom či feministickom umení.
Pretože som ženou, zažila som veľa hlúpych slov, či priamo zámerné obchádzanie. No naučila som sa, že mnohé veci musím chápať iba ako doberanie, ktoré normálne patrí aj do čisto mužskej spoločnosti. Neohrozuje ma to. Ak niečo naozaj považujem za dôležité, zvyčajne za to aj zabojujem a dosiahnem to. Je to pre mňa tak trochu aj hra a zábava. Moja stará mama, narodená v roku 1914 mala na to jedinú vetu: „Chuďák chlap.“ Byť mužom pre ňu samo o sebe nebolo pridanou hodnotou. A nie je ňou ani pre mňa. Nemám ciele túžiace po moci, ktorá je aj tak iba na povrchu toho, čo ma zaujíma. Načo bojovať o okraje, keď môžete mať stred? Nie som ochotná si nechať navravieť, že je podstatným to, čo ním v skutočnosti nie je.
Děkuju za rozhovor!
Rozhovor připravil Norbert Schmidt.
Legenda k obrazovému doprovodu
s. 1–3: Doba plastová, 2018, interaktivní performance s robotickými objekty Sadobot, foto: Z. Duchová
s. 5: Doba plastová, 2018, interaktivní performance s robotickými objekty Sadobot, festival OFF Bratislava, foto: A. Trabatický
s. 6: Doba plastová, 2018, interaktivní performance s robotickými objekty Sadobot, festival OFF Bratislava, foto: D. Molec
s. 11: #StayHome č. 3, 2021, olej na plátně, 110 × 90 cm, foto: D. Sadovská
s. 12–13: #StayHome č. 2, 2020, olej na plátně, 90 × 130 cm, foto: D. Sadovská
s. 14: #StayHome č. 8, 2023, detail, olej na plátně, 70 × 90 cm, foto: D. Sadovská
s. 28: Ako z obrázku, 2011, šaty z tylu, bílé obrazy; spolupráce s L. Sršňovou, foto: D. Sadovská
s. 47, 48: Pred obrazom, za obrazom, 2021, pandemická performance, bílá malířská plátna rozličných tvarů, foto: M. Janoško
s. 57: Byť blízko, 2020, postní plátno, použitý bílý oděvní a interiérový textil, večerní nasvícení instalace v kostele sv. Jana Boska v Bratislavě-Trnávce, kurátor: M. Žák, foto: D. Sadovská
s. 58–59: Byť blízko, 2020, postní plátno, použitý bílý oděvní a interiérový textil, večerní nasvícení instalace v kostele sv. Jana Boska v Bratislavě-Trnávce, kurátor: M. Žák, snímek obrazovky z online obřadů na Bílou sobotu 2020
s. 60: Byť blízko, 2020, postní plátno, detail z rubové strany, použitý bílý oděvní a interiérový textil, večerní nasvícení instalace v kostele sv. Jana Boska v Bratislavě‑Trnávce, kurátor: M. Žák, foto: D. Sadovská
s. 72: Martýrium alebo Žltý valec, 1992, performance, Mozartova ulice, Bratislava, foto: M. Janoško
s. 95–98: Zuzana a starci, 2025, celek a detail papírové skici pro exteriérovou instalaci, foto: D. Sadovská
s. 112: Rodinný portrét, 2019, rodinná performance, galérie Atelier XIII, Bratislava, foto: V. Škuta
s. 123: Zranené plátno (Svätý František z Assisi), 2023, akryl na plátně, vyřezávané, 35 × 35 cm, foto: D. Sadovská
s. 124: Zranené plátno (Svätá Klára), 2023, akryl na plátně, vyřezávané, 35 × 35 cm, foto: D. Sadovská
s. 136: Zranené plátno (Madona ticha č. 1), 2021, akryl na plátně, vyřezávané, 40 × 30 cm, foto: D. Sadovská
s. 148: Doba plastová, 2018, interaktivní performance s robotickými objekty Sadobot, festival OFF Bratislava, foto: A. Trabatický
s. 156–157: Na ceste III. (Na ceste do Emauz), 2022, z cyklu Kresbostrihy, papír na kartonu, vyřezávané, 30 × 40 cm, foto: D. Sadovská
s. 158 a obálka: Kresbostrih č. 15, 2022, papír na kartonu, vyřezávané, 50 × 50 cm, foto: D. Sadovská
Dorota Sadovská (* 1973) vystudovala Vysokou školu výtvarných umění (VŠVU) v Bratislavě v ateliéru Rudolfa Sikory a École Nationale des Beaux Arts u profesorů Orlan a Yan Pei-Ming ve francouzském Dijonu. Pod vedením Dezidera Tótha obhájila doktorandský titul ArtD. na VŠVU v Bratislavě. Je známá jako malířka, fotografka, performerka, často pracuje s objekty, které kombinují vícero médií. Tvoří prostorové instalace a situace ve veřejném prostoru. Ve své tvorbě nezůstává u zobrazení těla a tělesnosti, ale přes ně otevírá mnohé aktuální otázky týkající se současné spirituality, mezilidských vztahů, citlivosti k životnímu prostředí nebo vztahu jednotlivce a společnosti. Komentuje zranitelnost a samotu, které přináší svět techniky a rychle se rozvíjející nové technologie. Její díla překvapují humorným nadhledem a hravostí. Víc se můžete dozvědět v jejím autorském časopise SADO, na webové stránce www.sadovska.sk nebo sledujte nejnovější aktuality na autorčiných účtech na sociálních sítích na Instagramu a Facebooku.